Evanjelická cirkev metodistická - Slovenská oblasť

Južná Kórea - studená zima a horúce modlitby

V decembri na pozvanie kórejských cirkví sme spolu s kolegom z ČR navštívili túto krajinu. Cieľom návštevy boli niektoré zbory a ich život. Napríklad  Galilee methodist church v Chon An city, Global mission baptist church v Bun dang city, Bu-pueyong church, Yoido full gospel church Seoul, modlitebná hora, Ústredie Korejskej Metodistickej cirkvi v Seoul  atd. Všetky zbory, ktoré sme videli, sú pre naše pomery obrovské – megazbory. Zapojenie ľudí v dobrovoľnej službe je veľkou oporou celej práce. Najmä služba žien. Vydaté ženy väčšinou nechodia do práce a majú viac času.
Kórea prežíva už 100 rokov duchovné prebudenie. To je dlhá doba, odhaduje sa, že v Kórei je 20 % kresťanov. Na otázku, či cirkev rastie, sme dostali rozličné odpovede. Sú tam zbory, kde je jednoznačne rast. Napríklad do Bu-peuong baptist church týždenne vstúpi do členstva 50 nových ľudí. Ale všeobecne sa hovorí o stagnácii. To nás prekvapilo.
Stagnáciu som celkom iste nepozoroval v horlivosti a disciplíne. Modlitebný život cirkvi je živý. Vo všetkých zboroch sú skoré ranné modlitby. Dokonca aj malé deti idú na ranné modlitby a potom do školy - 6 dní v týždni ( aj my sme museli chodiť). Modlia sa nahlas a veľmi horlivo, kazateľ vedie modlitby. Pri väčších stretnutiach na ukončenie modlitieb slúži ostrý zvuk zvončeka. V tej chvíli všetko stíchne a kazateľ dáva požehnanie.
Osoba kazateľa má veľkú úctu a autoritu.  To bolo zjavné, ako sa k nám správali, keď sme povedali, že sme kazatelia. Väčšina ľudí je zapojená v domácich skupinkách, kde usilovne študujú nedeľnú kázeň a modlia sa a robia zbierku.  Jednoduché princípy braté veľmi vážne – to je to, čo som v Kórei videl v praxi. Jedného brata, ktorý je riaditeľom banky, som sa pýtal, kde berie čas na službu a pravidelné chodenie na skupinku. Povedal, že je to priorita. Jednoduchá odpoveď.

Južná Kórea je moderná, prudko rozvíjajúca krajina. Mal som dojem, že všetko tu bolo postavené predvčerom. Autá tu majú dve farby. Bielu a čiernu. Medzitým sa raz za týždeň blikne strieborná, ale potom už len výnimky.  Zima  v decembri je ako u nás. A bola tam zima, len s tým rozdielom, že v Kórei zimu jednoducho ignorujú. Na tom sme sa s kolegom z Čiech zhodli. Vonku mráz - vnútri mráz. Aj jedlo je pre Európana veľkou výzvou. Hlavná zložka je ryža, zelenina a morské produkty. To vytvára kombinácie. Keď sme boli v potravinách tak oddelenie s morským jedivom malo asi toľko výrobkov, ako všetky  potraviny, čo poznáme my u nás.  Jedenie je obrad, naozaj sme mohli vidieť, že rovnako ako jedlo, je dôležité aj spoločenstvo pri stole.
Všade sú ľudia. Každý niečo robí. Napríklad pri vchode do obchodu sú dvaja ľudia v uniforme firmy a klaňajúc sa vítajú ľudí. Dokonca aj na parkoviskách pri každej zákrute je človek a víta s úsmevom a hlbokým úklonom prichádzajúcich šoférov.
V podchode sme našli miesto, kde postávali ľudia. Pýtal som sa, o čo ide. Vraj je to miesto, kde títo ľudia čakajú, že si ich niekto najme na  príležitostnú prácu. Ako v Biblii v príbehu o vinohradníkoch. No bolo toho veľa, malé postrehy, ktoré asi u nás nenájdeme.  Európanov sme tam videli možno 10 a to sme boli v hlavnom meste. Ani vianočný zhon nás netrápil, tu žiaden nebol. V krajine práve prebiehali prezidentské voľby. Noc pred voľbami v Seoule bola rušná. Neplatí tu žiadne volebné moratórium, do rána sa kandidáti horlivo prekrikovali. Svoje tribúny mali len niekoľko metrov od seba a nebolo nič rozumieť, ale nás to netrápilo, aj tak je kórejčina pre nás trochu ťažká. Naučili sme sa povedať niekoľko slov napríklad: moksanim je kazateľ, kido hapsida je poďme sa modliť, uju je mlieko (To preto, lebo jeden deň sme boli bez tlmočníka a ja som sa bál ako si vypýtam mlieko do kávy tak som sa deň predtým úporne učil uju,uju,uju. Ráno v reštaurácii som si objednal kávu  a po chvíli som odvážne pozrel priamo do očí predavačky a povedal som“ uju“. Chvíľu pozerala, asi bola v šoku a potom mi naozaj priniesla „uju“) Kan sa ha mida je ďakujem, šabša je polievka, ano ajsejo je dovidenia.  Voľby nakoniec vyhral a  prezidentom Južnej Kóree sa stal kresťan.
Boli sme aj na modlitebnej hore. Vlastne niekoľkých. Najznámejšia je asi tá, čo založil Yongi Cho. K tejto hore premáva od Yioido full gospel church autobus - pravidelná linka. Tam sme mali dva dni pôst a čas na osobné modlitby. Veľmi sme nerozumeli obsah kázaní a neboli schopní skúmať teologické dôrazy, ale pozorovanie a spoločenstvo  s ľuďmi boli také zaujímavé, iné a intenzívne, že nám nejako ani nevadili naše jazykové limity. Myslím, že spolu s kolegom sme prežili nádherný december a sme vďační za túto skúsenosť.

Fotky

Robert Zachar